Tvár protimečiarizmu a generácia, ktorá to nezažila

07.02.2026

Výrok, ktorým mladý poslanec Michal Bartek odkázal František Mikloško, že „Mečiarovi nesiaha ani po členky“, nie je len nešťastným parlamentným vystúpením. Je to výpoveď o oveľa hlbšom probléme dnešnej politiky – o strate historickej pamäti a o nebezpečnom zľahčovaní obdobia, ktoré bolo pre slovenskú demokraciu existenčnou skúškou.

František Mikloško nikdy nebol bezchybným politikom. Ani nemusel byť. Jeho význam nespočíva v dokonalosti, ale v postoji. Bol a zostáva symbolom protimečiarizmu – občianskeho a politického odporu proti moci, ktorá v 90. rokoch systematicky oslabovala právny štát, slobodu médií a základné demokratické princípy. Bol medzi tými, ktorí sa nebáli postaviť moci v čase, keď to nebolo pohodlné, bezpečné ani výhodné.

Michal Bartek má 26 rokov. To samo o sebe nie je problém. Problémom však je, keď niekto, kto mečiarizmus osobne nezažil, o ňom hovorí s ľahkosťou, akoby išlo len o jeden z mnohých politických názorov. Mečiarizmus nebol názor. Bol to spôsob vládnutia založený na strachu, lojalite a sile. Na únose, amnestiách a izolácii Slovenska. A práve proti tomuto spôsobu vládnutia stáli ľudia ako František Mikloško.

Ako starosta, ktorý je vo verejnej službe viac než dvadsať rokov, to nevnímam akademicky ani nostalgicky. Pamätám si 90. roky nie z kníh, ale z reality samospráv. Pamätám si atmosféru, keď sa starostovia báli ozvať, keď sa rozhodovalo „zhora“, keď bola demokracia prekážkou a nie hodnotou. Pre mňa preto Mikloško nie je len historická postava, ale symbol obdobia, keď sa za slušnosť, princípy a slobodu platila osobná cena.

Preto mi nejde o to, či niekto s Mikloškom politicky súhlasí alebo nie. Ide o mieru opovrhnutia, s akou sa dnes pošliapava vlastná historická skúsenosť. Ak mladý politik bez znalosti kontextu relativizuje mečiarizmus a zosmiešňuje tých, ktorí sa mu postavili, nevysiela signál minulosti. Vysiela signál budúcnosti.

Politika nie je len o sebavedomí, rýchlych vetách a mediálnych výstupoch. Je aj o zodpovednosti. A tá zahŕňa schopnosť rozlišovať medzi kritikou a pohŕdaním, medzi názorom a neznalosťou, medzi minulosťou, ktorú treba reflektovať, a minulosťou, ktorú nesmieme opakovať.

Nová generácia politikov je potrebná. Ale nemôže začínať tým, že spochybní hodnoty, na ktorých stojí jej vlastná sloboda. Skúsenosť nie je brzda. Skúsenosť je kompas. A kto ho zahodí, môže sa veľmi rýchlo ocitnúť tam, kam sa Slovensko už raz nechcelo vrátiť.

Úcta k tým, ktorí chránili demokraciu v čase, keď bola slabá, by mala byť minimálnym morálnym mandátom každého verejného činiteľa. Bez ohľadu na vek.