Róbert Balkó | Môj príbeh

PhDr. Ing. Róbert Balkó

môj príbeh

Keď som sa stal starostom, zistil som, že obec stojí nad priepasťou

Môj príbeh o Kolíňanoch, rozhodnutí neustúpiť a viere, že otvorenosť dokáže meniť aj zdanlivo beznádejnú situáciu

September 2007. Stál som pred obyvateľmi Kolíňan a mal som im povedať pravdu, ktorú by nechcel oznamovať nijaký starosta.

Naša obec mala zistené záväzky približne 9,5 milióna korún – sumu porovnateľnú s jej celoročným rozpočtom. Po voľbách vyšli najavo miliónové nezaplatené faktúry, na ktoré neboli peniaze. Prostriedky určené škole sa použili na iné výdavky a obec ich musela nahradiť. Pri viacerých investíciách chýbalo finančné krytie či potrebné povolenia. Ľudia zaplatili za pozemky, ktoré obec sama nenadobudla. Mnohé doklady sme nedostali, ďalšie obsahovali údaje, ktoré nezodpovedali skutočnosti, boli nám spätne doručené sfalšované verejné listiny a pod.

Hrozila nám nútená správa.

V tej chvíli sa nerozhodovalo iba o číslach. Rozhodovalo sa o tom, či si dokážeme priznať pravdu, hoci bolí, a či ešte dokážeme veriť, že obec možno zachrániť.

Do volieb som išiel s úplne inou predstavou

Do volieb sme nevstupovali ako skupina jednotlivcov s náhodnými sľubmi. Volebný program vznikal spoločnou prácou. Spájali sme skúsenosti, nápady a predstavy o tom, kam by sa Kolíňany mohli posunúť. Obyvatelia nám dali mimoriadne silnú dôveru: zvolili šiestich z našich kandidátov do sedemčlenného obecného zastupiteľstva a rozhodli aj o zmene na poste starostu.

Taký výsledok bol povzbudením, ale predovšetkým záväzkom. Do práce sme vstupovali s pocitom, že začíname na pomyselnej nultej štartovacej čiare. Ani vo sne mi nenapadlo, že v skutočnosti nezačíname od nuly, ale hlboko pod ňou.

Ako azda každý človek, ktorý prijíma zodpovednosť za svoju obec, aj ja som mal predstavy, plány a vízie. Chcel som obec rozvíjať, zlepšovať služby, podporovať kultúru a šport a vytvárať podmienky na lepší život.

Tieto predstavy však stáli na predpoklade, že preberám obec v zdravej ekonomickej kondícii. Realita bola diametrálne odlišná. Namiesto otázky, čo nové vybudujeme, sme si najskôr museli položiť oveľa tvrdšiu otázku: ako zabrániť tomu, aby obec finančne skolabovala?

Vtedy som prvýkrát naplno pocítil rozdiel medzi túžbou viesť obec a skutočnou zodpovednosťou za jej osud. Kandidatúra bola rozhodnutím vstúpiť do verejnej služby. Až po nástupe do funkcie som však pochopil, akú cenu môže mať toto rozhodnutie.

Pravda sa ukazovala po častiach

Zistenie skutočného stavu netrvalo niekoľko dní. Trvalo celé mesiace. Hľadali sme doklady, preverovali záväzky, skladali jednotlivé čísla a udalosti do jedného obrazu. S každým ďalším zistením bolo jasnejšie, že nejde o jeden nevydarený projekt ani o jednu zlú faktúru. Bol to systémový problém, ktorý ohrozoval samotné fungovanie obce.

Zistené záväzky dosahovali približne 9,5 milióna korún. Boli v nich nezaplatené faktúry asi za 4,8 milióna, nesplatený úver na kanalizáciu vo výške približne 2,8 milióna, dlhy voči škole a ministerstvu školstva spolu okolo 800-tisíc korún a neuhradené dane, sociálne a zdravotné odvody približne za 860-tisíc korún. Na riešenie starých dlhov bola obec nútená prijať ďalší úver vo výške 8,883 milióna korún. Nešlo teda iba o účtovný problém. Išlo o bremeno, ktoré určovalo možnosti obce na dlhé roky.

Rovnako vážny bol stav vzťahov a dôvery. Dodávatelia mali dôvod pochybovať, či obec splní svoje záväzky. Problémy sa roky neriešili alebo sa prekrývali krátkodobými a populistickými riešeniami. Objavili sme stavby bez potrebných povolení, nakladanie s obecným majetkom bez príslušných rozhodnutí zastupiteľstva aj prípady pozemkov, za ktoré ľudia zaplatili obci, hoci patrili iným vlastníkom. Pri dokladoch a postupoch vznikli také závažné pochybnosti, že sme ich nemohli zamiesť pod koberec.

Najťažšie nebolo vysloviť, že máme dlh. Najťažšie bolo prijať, že návrat k normálnemu životu nebude otázkou jedného ani dvoch volebných období. Keď sme si prepočítali možnosti, vychádzalo nám, že ozdravenie a vytvorenie priestoru na bežný rozvoj môže trvať približne dvadsať rokov.

Dvadsať rokov je v ľudskom živote obrovský kus času. V politike je to takmer večnosť. Človek môže urobiť správne rozhodnutia, niesť ich následky a napriek tomu nemusí zožať ich výsledok. Práve vtedy som si musel odpovedať, prečo som vlastne kandidoval: kvôli rýchlemu úspechu a potlesku, alebo preto, aby som prevzal zodpovednosť aj vtedy, keď je cesta dlhá a nevďačná?

Nechcel som iba kúriť a svietiť

Najjednoduchším riešením by bolo zastaviť všetko, čo nebolo nevyhnutné, zavrieť obec do režimu prežívania a ľuďom výrazne zvýšiť dane a poplatky. Na papieri by sa tým dali čísla ozdravovať rýchlejšie. Obec však nie je tabuľka. Je to živé spoločenstvo.

Nechcel som, aby sme ďalšie roky iba kúrili, svietili a splácali minulosť. Nechcel som preniesť celú ťarchu na obyvateľov, ktorí túto situáciu nespôsobili. Zároveň som vedel, že bez disciplíny, nepríjemných opatrení a otvoreného pomenovania problémov sa nikam nepohneme.

Pôvodné priority volebného programu sme preto museli prehodnotiť. Zaviedli sme ozdravný režim a hospodárenie obce sa dostalo pod drobnohľad Ministerstva financií Slovenskej republiky. Museli sme rokovať s bankami a dodávateľmi, obnovovať dôveru a súčasne plniť záväzky, ktoré vznikli ešte pred naším nástupom.

Museli sme hľadať rovnováhu: ozdravovať hospodárenie, ale pritom nestratiť život v obci. Kultúra, šport, škola, služby či komunitné podujatia nie sú zbytočný luxus. Sú tým, čo robí z územia obec a z obyvateľov spoločenstvo.

Rozhodol som sa hovoriť otvorene

V septembri 2007 sme preto zvolali verejné zhromaždenie občanov. Mohli sme hovoriť všeobecne, zľahčovať alebo čakať, kým sa problém prejaví naplno. Rozhodli sme sa pre opak. Predložili sme fakty a povedali sme ľuďom, že bez ozdravného režimu nám hrozí nútená správa.

Nebolo ľahké stáť pred ľuďmi a vysvetľovať, že vízie, s ktorými som prichádzal, musia ustúpiť záchrane základov. Nebolo jednoduché vstúpiť do otvoreného konfliktu tam, kde bolo potrebné pomenovať zodpovednosť. Zistenia nasvedčovali aj možnému porušeniu zákona, preto sme ich boli povinní oznámiť orgánom činným v trestnom konaní. Posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti patrilo im; našou úlohou bolo pravdu nezatajiť. Mlčať by znamenalo stať sa súčasťou problému.

Veril som, že ak budeme s obyvateľmi, dodávateľmi aj bankami komunikovať čestne, môžeme obnoviť to najdôležitejšie – dôveru. Nie každý musel súhlasiť s každým opatrením. Ľudia však mali právo vedieť, v akej situácii sa ich obec nachádza a prečo robíme rozhodnutia, ktoré robíme.

Čo ma držalo, keď riešenie vyzeralo vzdialené

Pomáhala mi rodina a blízki ľudia. Pomáhala mi podpora obyvateľov, ktorí pochopili, že nejde o politický zápas, ale o budúcnosť Kolíňan. A držala ma viera – nielen náboženská, ale aj vnútorné presvedčenie, že poctivo nastavená cesta má zmysel, aj keď je dlhšia, než by sme si želali.

V takých chvíľach človek zistí, že starosta nemôže byť iba človekom pekných plánov. Musí vedieť priniesť aj zlé správy, uniesť kritiku, rozhodnúť sa bez istoty rýchleho úspechu a zostať pokojný, keď výsledok ešte nie je viditeľný.

Pochopil som tiež, že dôvera nevzniká jedným prejavom. Buduje sa tým, že človek povie pravdu aj vtedy, keď sa mu nehodí, dodrží dohodu a každý deň urobí ďalší malý krok. Práve táto skúsenosť ma naučila pokore, trpezlivosti a vytrvalosti viac než akákoľvek manažérska pozícia.

Moje korene boli silnejšie než strach

Možno som dokázal v tej situácii vytrvať aj preto, že Kolíňany pre mňa nikdy neboli bodom na mape. Tu som sa narodil, chodil do školy, športoval a dlhé roky hrával futbal za rodnú obec. Tu som hrával ochotnícke divadlo a organizoval podujatia, ktoré spájali ľudí, halový maratón Nonstop futbal či predsilvestrovské výstupy na Žibricu. Spoluzakladal som miestny mesačník Koloni Visszhang – Ozveny, pretože som veril, že obec potrebuje nielen fungovať, ale aj komunikovať a rozprávať svoj príbeh.

Pred vstupom do samosprávy som pracoval na manažérskych pozíciách v súkromných firmách, v nadnárodnej spoločnosti aj ako podnikateľ. Naučilo ma to pracovať so systémom, niesť zodpovednosť za rozhodnutia a hľadať riešenia. Až starostovanie ma však naučilo, že nie všetko podstatné sa dá vyjadriť číslami.

V roku 1997 som sa oženil s Andreou, ktorá v súčasnosti je učiteľkou na ZŠ v Jelenci. V roku 2017, keď sme oslavovali 20.výročie sobáša, zavítal do našej rodiny náš syn Gergő. Naše korene, rodinné príbehy aj každodenný život sú spojené s touto obcou. Keď teda rozhodujem o jej budúcnosti, nerozhodujem o cudzom mieste. Rozhodujem o domove, ktorý sme zdedili po našich predkoch, v ktorom vyrastá náš syn a ktorý raz prevezme budúca generácia.

Obec tvoria vzťahy, spomienky, humor, úcta k predkom a ochota pomôcť si. Práve tieto kolíňanské hodnoty nám pomohli prechádzať aj obdobím, keď čísla dávali len málo dôvodov na optimizmus.

37 20ročná cesta sa skladá z každého dnešného rozhodnutia

Dvadsaťročná cesta sa skladá z každého dnešného rozhodnutia

Keď sme na začiatku videli pred sebou približne dvadsať rokov ozdravovania, mohlo to pôsobiť beznádejne. Dnes túto skúsenosť vnímam inak. Dlhá cesta nie je dôvodom neurobiť prvý krok. Je dôvodom vykročiť správnym smerom a neuhnúť z neho.

Výsledok tejto cesty dnes možno vyjadriť aj číslami. V začiatkoch môjho starostovania dosahovala úverová zaťaženosť obce 558 400 eur, čo predstavovalo 122 percent skutočných bežných príjmov. K 31. marcu 2026 bola na úrovni 131 700 eur, teda 10,80 percenta. Za týmito číslami však nie je jeden zázračný krok ani zásluha jediného človeka. Sú výsledkom rokov finančnej disciplíny, zodpovedných rozhodnutí, rokovaní, trpezlivosti a spoločného úsilia.

Za tie roky som sa veľa naučil o samospráve aj o sebe. Dôvera, ktorú som si vybudoval medzi kolegami starostami a vďaka ktorej môžem zastupovať ich záujmy v združeniach a v rámci Republikovej rady ZMOS, pre mňa nie je osobným vyznamenaním. Je záväzkom pokračovať v práci s rovnakou zodpovednosťou, s akou sme kedysi stáli pred obyvateľmi a priznali si pravdu.

Do kandidatúry som pôvodne vstupoval s víziou, čo všetko by sa dalo vybudovať. Realita ma naučila, že niekedy je najväčším dielom zachrániť základy, obnoviť dôveru a pripraviť pôdu pre veci, ktoré prídu neskôr.

Ak má môj príbeh jednu pointu, potom túto: obec sa nedá viesť iba rozhodnutiami z kancelárie. Buduje sa pravdou, statočnou prácou, korektnosťou, priamočiarou komunikáciou, transparentnosťou a úctou k ľuďom.

A práve tento vzťah ku Kolíňanom ma vedie dodnes.

Vtedy som ešte netušil, že sa táto cesta stane mojou životnou prácou.

Môj životopis (SK)Môj životopis (HU)